Svet nie je len slnko a dúha, je to veľmi podlé a odporné miesto a nezaléží na tom aký tvrdý si, zrazí ťa na kolená a bude ťa tam držať ak to pripustíš! Ty, ja, nikto nerozdáva tak tvrdé rany ako život, ale nejde o to ako tvrdo dokážeš udrieť, záleží na tom koľko úderov dostaneš a znovu sa postavíš, koľko dokážeš zniesť a neprestaneš ísť dopredu, len tak sa víťazí!!

Najkrajšiu dušu majú utrápený ľudia.
Len oni vedia súcitiť s inými.


Skutočný príbeh - TOTO SME SI PREŽILI

14. dubna 2012 v 22:07 | Marrusya |  Moje výtvory
Originál Hypokratovej prísahy:

Per Apollinem medicum et Aesculapium, Hygiamque et Panaceam iure iurando affirmo et Deos Deasque omnes testor, me quantum viribus et iudicio valuero, quod nunc iuro et ex scripto spondeo plane observaturum.
Praeceptorem quidem qui me hanc artem edocuit, parentum loco habiturum, eique cum ad victum, tum etiam ad usum necessaria, grato animo communicaturum et suppeditaturum. Eiusque posteros apud me eodem loco quo germanos fratres fore, eosque si hanc artem addiscere volent, absque mercede et syngrapha edocturum. Praeceptionum quoque et auditionum, totiusque reliquae disciplinae, cum meos et eius qui me edocuit liberos, tem discipulos qui Medico iure iurando nomen fidemque dederint, participes facturum, aliorum praeterea neminem.
Victus quoque rationem, quantum facultate et iudicio consequi potero, aegris utilem me praescripturum, eosque ab omni noxia et iniuria vindicaturum. Neque cuiusquam precibus adductus, alicut medtcamentum lethale propinabo, neque huius ret author ero. Neque simili ratione mulieri pessum subdititium ad foetum corrumpendum exhibebo: sed castam et ab omni scelere puram, tum vitam, tum artem meam perpetuo praestabo. Neque vero calculo laborantes secabo, sed magistris eius artis peritis id muneris concedam.
In quancunque autem domum ingressus fuero, ad aegrotantium salutem ingrediar, omnem iniuriae inferendae et corruptelae suspicionem procul fugiens, tum vel maxime rerum venerearum cupiditatem, erga mulieres iuxta ac viros, tum ingenuos, tum servos. Quae vero inter curandum, aut etiam Medicinam minime faciens, in communi hominum vita, vel videro, vel audiero, quae minime in vulgus efferi oporteat, ea arcana esse ratus, silebo.
Hoc igitur ius iurandum si religiose observaro, ac minime irritum fecero, mihi liceat cum summa apud omnes existimatione perpetuo vitam felicem degere et artis uberrimum fructum percipere. Quod si illud violavero et peieravero, contrarta mihi contingant.


Skrátený preklad:
Sľubujem a prisahám, že budem verný zákonom cti a skutočnosti vo výkone lekárskej praxe. Zadarmo poskytnem chudobnému svoje služby nikdy nebudem vyžadovať odmenu presahujúcu hodnotu vykonanej práce. Keď ma príjmu v domoch, moje oči nebudú pozerať naokolo, môj jazyk neprezradí tajomstvá, čo mi budú zverené, a môj stav mi neposlúži na nemravné skutky a ani neumožní nijaký zločin. Zachovám úctu a vďačnosť voči svojim učiteľom a ich deťom poskytnem vedomosti, ktoré som získal od ich otcov. Nech si ma ľudia vážia, ak zostanem verný svojim sľubom. Nech ma stihne potupa, ak ich nebudem plniť.

Zdá sa Vám že sa toho lekári držia? Podľa mňa nie. A mnohí si ani len z ďaleka svoj plat nezaslúžia...nezaslúžia si nič.... len naše opovrhnutie....
Ak dovolíte, alebo sa aspoň až sem svojim zrakom dostanete, prečítajte si môj príbeh. Pre mnohých bude výstrahou, a pre ďalších možno útechou že nie sú samy, ktorý majú rovnaký alebo podobný osud.
Bol rok 2011. Vcelku pokojne som si žila so svojimi rodičmi, bratom a starkou. No zrazu na začiatku toho roku sa začal stav mojej starkej pomaly zhoršovať. Nikto to zo začiatku nejako nepociťoval, ani ona. Začalo to bolesťami chrbta.

Neskôr v máji, sa to začalo na mojej birmovke jednou barlou. Mamina začala chodiť so starkou po doktoroch. Starká sa u nich sťažovala čo jej je. Ale nikto jej neveril. Ich výhrady boli: " Ale už ste stará, opotrebovaná, máte takú alebo hintakú diagnózu,,," Nedokázali jej predpísať ani tú jedinú barlu. Museli sme si ju zakúpiť na vlastné náklady. Neskôr cez leto sa bolesti pomaly stupňovali. Starká prišla aj ku druhej barle. Návštevy u doktorov boli čoraz častejšie ale výsledok bol skoro stále rovnaký.... Dokonca nejaký lekársky kretén ju vyhlásil za simulanta. Ale stal sa aspoň jeden pokrok mamine sa podarilo vybaviť aspoň tú jednu barlu.

Prišiel september a doteraz neviem akým zázrakom sa mamine podarila vybaviť nemocnica. Dostala sa na ODCH (oddelenie dlhodobo chorých), tam sa starkej trošku polepšilo.....aspoň tak sme to vyčítali v jej prepúšťacej správe. . A po myslím 5 týždňoch ju prepustili a pred tým jej dali podpísať prázdny papier na ktorý neskôr dotlačili niečo v takom zmysle že pacientov stav sa výrazne zlepšil. Len škoda že tú "výraznú zmenu" si všimli len doktori..... no starká stále chradla. Za 5 týždňov jej nespravili žiadne vyšetrenie.

Tak.... starká prišla domov. Keď ste s ňou boli každý deň, videli ste ako každý, každučký deň prešla menej a menej. Bolesti neskutočne vzrástli až pri každom pohybe plakala, volala boha.... a dokonca prosila aby sme ju zabili.... Mamina znovu išla ku lekárom, prosila ich aby jej spravili ďalšie vyšetrenia napríklad CT alebo čo..... ale lekári nereagovali.... Jedna sestrička po nej dokonca vyletela že aby sa nestarala, že oni vedia čo jej je. Keď už starká kvôli ukrutným bolestiam nebola schopná pohybu, aby sme ju dostali aspoň do kúpeľne vymyslela som aby sme kúpili kancelárske kreslo na koliečkach. Bolo to uľahčenie pre ňu ale hlavne pre maminu, mňa a tetu. (Starká mala predsa okolo 90 kg a my sme ju nevládali niesť na dlhšie trasy. Doktori jej neboli schopný predpísať alebo nám pomôcť zohnať vozík.) No mamina sa nevzdávala....

Zrazu starká začala ťažko dýchať..... bol to zvuk ako keby ste mali v pohári vodu alebo mlieko, mali v tom namočenú slamku a fúkali..... ako sa neskôr zistilo, zaplavovala ju voda. Mamine sa podarilo znovu vybaviť nemocnicu. Tento krát pľúcne oddelenie. V tom čase boli všade štrajky a pľúcne malo byť medzi oddeleniami ktoré mali byť zatvorené. Veľmi sme sa báli. No našťastie sa tak nestalo. Medzi časom, starká zostala skoro úplne imobilná. Nebola schopná ísť ani na toaletu. Čiže to značilo.... plienky. No bolesti stále stupňovali. Doktori sa rozhodli že začnú s morfiom. Najprv to boli náplaste najprv 25 -ky, neskôr 50 - ky až nakoniec 75 - ky (pritom maximálne náplaste boli 100-vky), do toho potom rôzne morfínové lieky. Boli to neskutočné oblbováky.

Potom prišiel 1. December. A správa ktorá nás neskutočne zasiahla. V to poobedie som neišla do nemocnice. Ale večer mamina prišla celá uplakaná. Úplne mimo. Ledva som to z nej dostala.... starkej urobili to cétečko o ktoré mama toľko prosila. A výsledok bol "Je nám to ľúto: Nádor na pľúcach, a metastázy jednoducho všade.... kosti, pečeň..... všade. Má najviac pol roka." Takpovediac, zrútil sa nám svet. Tú noc som dávala celú noc pozor na maminu. A aby to nebolo všetko, mamina nám zakázala aby jej o tom nikto povedal. Poviem vám celé týždne potom sme dávali priam herecké výkony.

Po užívaní nových liekoch nás starká už ani nepoznala. Do toho bola niekedy už až agresívna. Niekedy aj celé návštevné hodiny opakovala "Poďme domov. A vy ma nechcete. A poďme domov..... A prečo ma nechcete....." a stále dookola. A my sme jej museli klamať.... "ešte si vás tu chcú chvíľku nechajú....." alebo "nebojte starká hneď ako pán doktor podpíše prepúšťacú správu, v ten okamih vás berieme domov...." Nenávidím sa za to.... ale nedokázali sme jej to povedať, že to už nikdy nebude dobré, a tá bolesť do konca jej života neprestane.
20. decembra starkú prepustili. Ale s tým že sa do nemocnice pravdepodobne už nikdy nevráti. Tešili sme sa že je konečne doma. Ale ťažilo ma to viac ako keby bola v nemocnici. Lebo som vedela že brat bude na internáte, ocino vyše tisíc kilometrov ďaleko (vo Francúzsku) a ja v škole. Všetko to zostalo na maminu.
A to ma neskutočne ubíjalo. Z maminy - zo silnej bacuľatej ženy sa behom pár mesiacom stala malá chatrná žienka... schudla natoľko že by ju možno odfúkol vietor. Nemohla som prijať, že mamina bude na to všetko sama.... samozrejme s pomocou tety ale tá sa nevzdala práce ako mamina.

Mamina si chcela vybaviť aby mohla starkú legálne opatrovať.... aby ju zamestnal štát alebo obec....(neviem kto má takú právomoc). Ale oni nám chceli domov napáskovať nejakú cudziu ženskú. A to bolo pre nás neprijateľné.... Mamina sa totiž starkej zaviazala, že keby sa stalo čokoľvek, tak sa o ňu postará. A vy pustili by ste si domov nejakého cudzieho človeka, ktorý by jej možno ani nepodal pohár vody? Nikto tomu druhému nevidí do hlavy aký v skutočnosti je.....

Našťastie si ocino zobral dovolenku a prišiel za nami, takže mamina nebola sama.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ..::NaTaLy::..^ ^♥ ..::NaTaLy::..^ ^♥ | Web | 15. dubna 2012 v 15:55 | Reagovat

Bože, ja na toto naše prekliate zdravotníctvo nemám slov. Je to hrozné, čo sa to tu deje. U môjho ocina je to skoro rovnako. Keby mu skôr spravili to CT vyšetrenie, mohol ísť na operáciu platničiek skôr a už by s tým nemal problémy. A nemusel by znášať toľko bolesti a ísť ešte na operáciu druhú. No nie, to ten jeho múdry lekár sa zastával názoru "lieky všetko vyriešia". Kokos, hovno vyriešili. Prisahám, že keby som toho doktora stretla, tak mu asi jednu vrazím. Ocino mohol byť oukej, ale to už teraz nikdy nebude.
Je mi ľúto, že to takto dopadlo s tvojou starkou, aj môjmu dedkovi zistili rakovinu až príliš neskoro. Teraz ešte žije, ale neviem ako dlho. Nenávidím túto republiku.

2 click here to read click here to read | E-mail | Web | 16. prosince 2014 v 12:55 | Reagovat

Nice cat!! Very-very-very beautiful and funny!)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama